BASIA NOISEOVNA (Čad, Vandali): „I’ve been waiting all my life for this “handbag” version of Orange head :)“


Slovenská verzia dole>>

In Slovak scene you would barely find someone who wouldn’t notice names like ČAD or VANDALI. It’s a bunch of guys who drive this rock’n’roll car already for two decades, they remember thriving of underground in post-communistic Czechoslovakia (or Slovakia), concerts in culture houses, fanzines, cassettes and so on. In the next interview with Basia Noiseovna you’ll find out how she came on scene, what she likes the most about music and she’ll also talk about the last year Brazilian tour…

Hi, in the beginning, I’d like to ask you about your beginning… How did you come to music and when did you start to actively play with ČAD, let us say VANDALI?
Hi, in the beginning I’d like to thank you for your interest in this interview. How did I come to the music? Well, I had no choice. When me and my brother were little, we used to have a common room. He’s 4 years older, so you can imagine what I went through… I had to listen to all from TRI SESTRY through SLAYER to DEATH. In sixth grade he was funding a band ČAD and I’ve already had listened all albums from CANNIBAL CORPSE, BRUTAL TRUTH, DEICIDE and other delicacies. Four years later when original bass guitarist had to choose between perspective relationship and a band, I got to ČAD (in 1998 I think). Fortunately for me, he chose to leave. With my musical taste I was clear adept for the post of new bass guitarist. Who wouldn’t want to play in a band?

What was your first bass guitar and what about nowadays?
First bass guitar was made by my father. He used to play bass guitar too, in times when people were wearing loon pants and mustache. When I had no instrument to play, he closed himself in the workroom for almost all the winter long and from old wood, drying many years at the loft, he made the best and the most booming bass for me. I still have it in my room, in the honest place.
Later I played on wonderful bass from Kamil Grebeň, in the last years I’ve tried Fender and since then haven’t change it. Fender Jaguar is my favorite. In terms of equipment, it’s Ampeg and Orange Terror Bass. I like the sound of this combination in the studio and also at the stage. I’ve been waiting all my life for this “handbag” version of Orange head (laugh).

In the company of two guys, can you put across your vision about the music, lyrics or other things?
Yes I can. Sometimes to put across isn’t as hard as to accept thinking of others. Not only in terms of music, texts, records, but also concerts. We respect each other, we are family. A family is a mafia, we have to hold together. If we wouldn’t listen to each other, it wouldn’t make a sense.

It isn’t that usual to have a woman in a crust/noise band. What are your experiences with performing in this scene? Have you found yourself in the non standard or funny situations? I mean some interesting marriage offer… (laugh)
There were marriage offers, but none of them interesting (laugh). When I was starting, it wasn’t that usual to have a girl in the band. Today there’s a lot more of them, but it’s a pity that only a few hold on.
One story explains it all. We had this offer to play on the music awards and it was supposed to go live on TV. We thought a lot about what to play. In the end we chose a song and started to exercise, to play it 100% good because we wouldn’t survive the shame. I’ve been exercising every day even at home. When the day has come, we’ve been so nervous that our hands were shaking. A 3-minutes moment of fame. We played out loud, everything went right but in a minute of stop-time (we are all supposed to stop playing) someone kept playing. It wasn’t me, neither Valer (drums). I won’t name person who “screw it”. Later on the internet where people commented our performance one guy wrote: “Those two guys are playing well, but that blonde is screwing it up!” So this is my action in the band (laugh).

There were times when ČAD were playing a lot more extreme music. Today you’re approaching to rock’n’roll. Sometimes it seems the difference between your two projects is disappearing… Don’t you think?
I don’t see it this way. ČAD and rock’n’roll??? (laugh) I think this comparison will displease even the king of rock’n’roll – Elvis. I think everything is rock’n’roll and man can’t play the same thing around. We don’t even try to do it. I’ll use a quotation from VANDALI: The older we get, the better, the angrier and more pungent we are…

OK, could you say which one of these bands you prefer more? Or, let’s say, what songs you enjoy playing more…
ČAD presents malignance, aggression and anger to me… I don’t see a point in drinking or taking some drugs, so I need a place to take a break. ČAD is perfect opportunity. After all week of sitting behind the computer I go to the concert where I can put it off and it’s pretty purgation. In VANDALI I sing all the lyrics and it’s more relaxed. I need to exercise and get ready for the studio the same though. I find its pros and cons in both bands, can’t judge it.

In autumn you had your second tour with ČAD in Brazil. About the first one we could read in Pišta’s book named “Fak Ju En Daj“. What was it like this time? Can you compare it? Did you pass through the same kind of conditions or did you insist on certain standard?
We came back to Brazil after 10 years. We’re not the kind of a band with certain standard. We’re a little older, so sleeping in the chair isn’t that much cool, but it’s the only way to get to know local people. After concert in Presidente Prudente, organizer’s mother took us to sleep in their house. At midnight she cooked three pots of spaghetti with a rise (that’s the way they really combine it), they called some other musicians, turned the live concert of Ozzy Osbourne and we were eating, drinking and talking until the morning, even if they barely speak English and we barely speak Portugal (laugh).
But you understand and that’s wonderful. After that we were sleeping a little and in the morning, the party went on. At the last concert after a day on the beach in Itanhaém, it was totally mad. The club was full of young punks, skaters and their girlfriends. They were cheering just like they were at the concert of Metallica. They were throwing themselves on the land, 150 kilo women on brutally high heels were holding cigarettes between their gigantic breasts, dancing and squelching these mini men and everybody was singing the unknown lyrics. It was full of energy and happiness. I think you can feel it only in Brazil.
We played 9 concerts in two weeks and 36 times put in and out the content of our car.
We drove more than 3000km. We travelled half of Brazil just to see the Iguaca waterfalls. Alexandre, who organized this tour, drove us there all night in rain and almost broke his car but it’s worth it, you got to see it!! In those 16 days we ate 10 kilos of grilled meat and cheese, drank 60 l of orange juice, 30 l of Guarana (local non-alcoholic drink) and ate almost 1000 bananas. We survived the control of Brazilian cops (they look like hard killers with their hands at the gun ready to use it all the time…). We got cold, we met a lot of good and strange people and we obstructed Alexandre’s toilet right after arrival (laugh).
Brazilians love hard music, for example in the news they turned records from live concerts of IRON MAIDEN and METALLICA from Rock in Rio and good looking moderators commented just like their biggest fans. I can’t imagine it in our country. But underground scene started to fall dawn or haven’t moved anywhere in last 10 years. Equipments of clubs and bands are weak and frequency of concerts went down too. In Sao Paulo we saw apocalypse live. Millions of cars, jams, concrete jungle, the most expensive shopping malls, sewer in the middle of the city and homeless everywhere. We are preparing a book about this journey in Brazil. Pišta Vandal is writing down all the concerts and experiences, I though it’s a lot more than in the first one. I hope we manage to publish it soon.

By the way, you sing in Slovak. How do people abroad perceive your lyrics? Has anyone asked for the translation? Didn’t you consider changing it into English?
No, who would sing it then (laugh)? Our lyrics has sense only in Slovak, you can hear the aggression there. Czechs understand and I guess they have a lot of their own bands abroad. KVELERTAK sing in Norwegian too and even if you don’t understand, you feel the energy coming out of their music.

You release your albums by yourself and I suppose you find it convenient. As you become more popular, haven’t you got offers from other labels? Aren’t you interested? Or you like to control it yourselves?
We release it by ourselves. We save money, go to a studio, release an album and then we can hand it out at concert or give it to people for voluntary contribution. People can support us if they want to. It’s principle of DIY, it’s about perpetual support, friendship, scene, solidarity and music distribution. We like it this way and we find it convenient. I don’t know anything about label offers, we don’t try for it. But one year ago we released our CD „Ťažký kov“ at Obscene Productions and LP „Ťažký kov“ at My Sleeping Cat (2011).

What is the biggest success with these bands for you? What are your goals?
The biggest success for me is the fact that after all those years we can play together, have fun, make new albums and go to play concerts. This is the most important feeling from the band for me. If this stopped working, the bands would split up. We want to record and release new album with ČAD, play some concerts and also celebrate ČAD’s 20th anniversary!

At the end I’d like to ask you about IRON MAIDEN… I often saw you wearing their T-shirts. Is this band somehow special for you?
Yes it is. I really hate heavy metal, my head’s gonna explode of it. But IRON MAIDEN is cool, isn’t it? Their image, logo, Eddie, Dickinson and Harris, those wild rhythms, solos and at the top their specific sound not only on records but at the concerts too. It’s working so well together; it can’t be boring for me…

Pišta Vandal (vocal, guitar in ČAD and VANDALI) about Basia Noiseovna:
Back in 1998 when our bass guitarist left, we were confused. We tried it with few people but it didn’t work well. They didn’t have this enthusiasm, or friend spirit. Finally I told to sister: “Listen, we know each other for years – take a bass and come to play with us.” Since then we are a team in the band too. It has its pros – we know each other well, we don’t compete, we respect each other. We have a common goal – to make music and enjoy it, play concerts. More than concerts we enjoy travelling. It’s like trips – we prepare food to the car and talk for hours. We laugh a lot and don’t snatch. I always wanted to have one more brother or sister, to have another member to play drums. Something similar happened though. Our drummer Valér Tornád is Basia’s partner for many years, so it’s kind of family too. Many brothers and sisters of our age don’t talk to each other or see each other only once a year. We spend almost every day together and cover each other up. Between the two of us, she’s one of the most devoted and purest people I’ve ever met.

Na Slovenskej scéne sa azda nenájde nikto, kto by nezaregistroval pojmy ČAD alebo VANDALI. Ide o partiu ľudí, ktorí tú rock ‘n’ rollovú káru ťahajú už dve dekády, pamätajú rozdúchavanie undergroundu v postkomunistickom Československu (či Slovensku), koncerty v kultúrnych domoch, fanzíny, kazety a pod. V nasledujúcom rozhovore s Basiou Noiseovnou, sa dozviete, ako to bolo s jej príchodom na scénu, čo ju najviac na muzike teší a spomenieme aj minuloročné turné ČAD po Brazílii…

Ahoj, na úvod by som sa rád spýtal na tvoje hudobné začiatky… Ako si sa dostala k muzike a kedy si začala aktívne hrať s ČAD resp. VANDALMI ?
Ahoj, úvodom ti chcem hlavne poďakovať za tvoj záujem o rozhovor. No a ako som sa dostala k muzike? No, ja som vlastne nemala na výber. Keď sme boli s bratom malí soploši, mali sme spoločnú izbu. Je o 4 roky straší, tak si vieš predstaviť, čo všetko som musela v rámci jeho hudobného „rozvoja“ počúvať. Od TRI SESTRY cez SLAYER až po DEATH. Keď som bola šiestačka na základnej škole a brácho práve zakladal ČAD, ja som už mala nedobrovoľne napočúvané všetky albumy CANNIBAL CORPSE, BRUTAL TRUTH, DEICIDE a podobné „lahôdky“. Do ČAD som sa dostala až o nejaké 4 roky neskôr (myslím, že to bol rok 1998), keď si pôvodný basák musel vybrať medzi perspektívnym vzťahom alebo kapelou. Našťastie pre mňa, aj pre neho, odišiel. A s tým mojím  hudobným základom som bola jednoznačnou voľbou na post novej basáčky. No a kto by nechcel hrať v kapele, že?

Aká bola tvoja prvá basgitara a čo používaš dnes za basu/aparát ?
Prvú basu vyrobil môj tato. Keď sa ešte nosili zvonové gate a fúzy, hrával tiež na basu. Tak keď som nemala na čom hrať neváhal, zavrel sa na celú zimu do dielne a zo starého dreva, ktoré schlo už niekoľko rokov na povale, mi vyrobil tú najlepšiu a najdunivejšiu basu. Doteraz ju mám na čestnom mieste v izbe.
Neskôr som hrala na výbornú basu od Kamila Grebeňa, no v posledných rokoch som skúsila  Fender a odvtedy hrám len na tom. Fender Jaguar je srdcovka. A čo sa týka aparátu, tak Ampeg a Orange Terror Bass. Táto kombinácia mi zatiaľ zvukovo vyhovuje aj do štúdia aj na koncerty. Inak na túto „kabelkovú verziu“ hlavy od Orange som čakala celý život (smiech).

Dokážeš si presadiť v konkurencii dvoch chlapov nejaké svoje predstavy a myšlienky ohľadom hudby, textov alebo iných veciach súvisiacich s kapelami ?
Dokážem, no niekedy je ťažké nie presadiť, ale prijať myšlienky druhých. Nielen čo sa týka hudby, textov, nahrávok, ale často aj koncertov. No navzájom sa rešpektujeme, veď z dvoch tretín sme rodina. A rodina to je mafia, musí držať vždy spolu. Ak by sme sa nepočúvali nemalo by to zmysel.

Na grindovej resp. crus/noise scéne nie je úplne bežné mať v kapele ženu. Aké sú tvoje skúsenosti s pôsobením na tejto scéne? Dostala si sa niekedy vďaka tomu do situácií, ktoré boli povedzme neštandardné alebo úsmevné? … prípadne nejaká „skvelá ponuka na sobáš“… (smiech)
Ponuky na sobáš boli, ale „skvelé“ žiadne (smiech). Keď som začínala, tak v kapelách  takmer nehrávali baby. Teraz je už báb na scéne aj v kapelách o dosť viac, no je škoda, že máloktorá pri tom vydrží dlhšie.
Jedna príhoda hovorí asi za všetko. Dostali sme ponuku, aby sme hrali na odovzdávaní  hudobných cien a malo to ísť naživo v TV. Dlho sme dumali čo zahrať, nakoniec sme vybrali jeden song a začali cvičiť, nech to zahráme na 100%, lebo ak sa pomýlime, takú hanbu neprežijeme. Cvičila som na skúške a aj doma každý deň, nech to nepokazím. Nakoniec prišiel deň D. Všetci nervózni, ruky roztrasené, nastáva naša 3 minútová chvíľa slávy. Hráme na plné gule ako o život, všetko je zohraté, no keď má ísť stop-time (a máme všetci prestať hrať), niekto stále hrá ďalej. Nebola som to ani ja, ani Valér (bicie).  Nebudem  menovať kto to „pokazil“. No neskôr, keď bolo video na nete a ľudia komentovali náš výkon, jeden týpek napísal: „Tí dvaja hrajú dobre, len tá blondína to kazí, ide úplne mimo!!!“. Takže asi takto je to s mojím pôsobením na scéne (smiech).

ČAD svojho času začínali s omnoho extrémnejšou muzikou. Dnes sa pomaly blížite k Rock’N’Rollovejšiemu poňatiu. Niekedy sa môže až zdať, že sa rozdiely medzi vašimi dvoma kapelami trocha zmenšujú… Vnímaš to tak aj ty?
Hm, ja to tak nevnímam. ČAD a rokenrol??? (smiech) Myslím, že týmto prirovnaním si pekne nasral samotného kráľa rokenrolu – Elvisa. Beriem to tak, že všetko je rokenrol a človek nemôže stále hrať to isté. Ani sa o to nesnažíme. Budem citovať Vandalov: Čím starší, tým lepší, nasratí a ostrejší…

OK, dokážeš povedať, ktorá z vašich dvoch kapiel je pre teba obľúbenejšia? Alebo povedzme, ktoré skladby sa ti hrajú lepšie…
ČAD to je pre mňa zloba, agresia a nasranosť…  Mne nič nehovorí pitie či užívanie nejakých oblbovákov, takže sa musím niekde odreagovať a ČAD to je veľmi dobrý ventil. Po celom týždni sedenia za počítačom, ísť odohrať koncert, kde sa môžem „vyhulákať“,  je celkom očista. VANDALI, tam si zasa spievam všetky texty a je to viac pohoda. No cvičiť musím v oboch kapelách rovnako, aj sa pripravovať do štúdia. Pre mňa sú ČAD aj VANDALI niečím obľúbené a niečím ma vytáčajú, rozsúdiť to neviem.

Na jeseň ste boli ako ČAD na svojom druhom turné v Brazílii. O tom prvom sme si mohli detailne prečítať v Pištovej knihe „Fak Ju En Daj“. Ako to v skratke prebiehalo tentokrát? Dá sa to porovnať? Boli to opäť také bojové podmienky, alebo ste už trvali na určitom štandarde?
Do Brazílie sme sa vrátili po takmer desiatich rokoch. My nie sme kapela, ktorá si vyžaduje nejaký štandard. Už sme trochu starší, takže občasné spanie po koncerte na kresle sme zvládali horšie, ale ako inak spoznáš miestnych ľudí? Po koncerte v Presidente Prudente nás mama organizátora koncertu zobrala spať k nim domov. O polnoci navarila tri hrnce bolonských špagiet s ryžou (naozaj to takto kombinujú), zavolali ďalších známych z kapiel, pustila live koncert Ozzyho Osbourna a do rána sa jedlo, pilo a kecalo napriek tomu, že oni nevedeli skoro nič po anglicky a my nič po portugalsky (smiech). Ale dohovoríš sa a to je paráda. Potom sa trochu spalo a ráno žúr pokračoval ďalej.
Posledný koncert po dni strávenom pri mori v meste Itanhaém bolo úplné šialenstvo. Klub bol plný mladých punkáčov, metalistov, skejterov a ich frajeriek, všetci fandili kapelám ako keby tam hrala METALLICA. Hádzali sa o zem, 150 kilové ženské na brutálne vysokých opätkoch nosili medzi obrovskými prsiami cigarety, pri pogu udupávali mini chlapov a všetci spievali aj slová čo nepoznali. Bolo to tak plné energie a radosti, že to môžeš zažiť asi len v Brazílií.
V skratke, za tie dva týždne sme odohrali 9 koncertov, 36 krát sme naložili a vyložili auto s aparátom. Prešli sme vyše 3000km. Precestovali polku Brazílie, len aby sme videli Iguacu vodopády. Alexandre, ktorý nám toto turné organizoval, nás tam viezol v daždi celú noc a takmer si po ceste rozbil auto, ale stojí to za to, treba vidieť!! Za tých 16 dní sme zjedli 10 kilo grilovaného mäsa a syra, vypili 60 litrov čerstvého pomarančového džúsu, 30 litrov Guarany (Guaraná Antarctica – miestny neaklo nápoj), zjedli minimálne 1000 banánov. Bez ujmi sme prežili kontrolu brazílskych fízlov (nebolo nám všetko jedno, na rozdiel od tých našich vyzerajú ako drsní zabijaci s rukou stále na zbrani pripravený ju kedykoľvek použiť…). Prechladli sme, stretli sme veľa dobrých, aj dobre divných ľudí a Alexandremu sme po prílete upchali záchod (smiech).
Brazílci stále žijú tvrdou hudbou, napríklad v hlavných správach v TV púšťali záznam koncertov IRON MAIDEN a METALLICA z práve prebiehajúceho Rock in Rio a vyfintené moderátorky komentovali vystúpenia, akoby boli najväčšie fanynky, toto si neviem u nás predstaviť. Ale undegroundová scéna začala do istej miery upadať, alebo sa za tých 10 rokov nikam neposunula. Vybavenie kapiel a klubov je slabé a aj účasť na koncertoch sa trochu znížila. A v Sao Paulo sme zažili doslova apokalypsu v priamom prenose. Milióny áut, neustále zápchy, samý betón, favely striedajúce najdrahšie biznis centrá, stoka tečúca v strede mesta a všade bezdomovci.
Chystáme zasa knihu o tejto našej púti po Brazílií. Pišta Vandal už spisuje všetky koncerty a zážitky, myslím že ich bolo ešte viac ako v prvom cestopise „Fak Ju En Daj“. Dúfam že sa nám ju podarí vydať čo najskôr.

Mimochodom, spievate v slovenčine. Ako ľudia v zahraničí reagujú na vaše texty? Mal niekedy niekto záujem o preklady? Nerozmyšľali ste nad tým, že by ste niektorú zo svojich dosiek prespievali do angličtiny?
Nie, kto by to prespieval (smiech)? Naše texty majú zmysel v slovenčine, tam je počuť aj tá nasranosť. Česi nám snáď ešte rozumejú a ďalej v zahraničí majú myslím aj svojich kapiel dosť. Veď aj KVELERTAK spievajú v nórčine a človek aj keď nerozumie, cíti tú silu čo z ich hudby ide.

Svoje albumy si už dávno vydávate sami a teda predpokladám, že vám to tak vyhovuje. Postupne, ako vaša popularita stúpa, neprichádzajú ale aj ponuky od nejakých vydavatelstiev? Zaujíma vás to vôbec? Alebo teda preferujete absolútnu kontrolu nad svojimi vecami?
Albumy si vydávame vo vlastne réžii. Šetríme, ideme do štúdia, vydáme album a potom môžeme CD rozdávať na koncertoch, či dávať ľuďom za dobrovoľnú cenu. Kto koľko má, tak nás podporí. Je to systém DIY, je to o vzájomnej podpore, kamarátstve, scéne, solidarite a šírení hudby. Zatiaľ nám to takto vyhovuje a funguje. O ponukách od vydavateľstiev neviem nič, my sa o to zatiaľ nesnažíme. Ale asi pred rokom nám znova vyšlo CD „Ťažký kov“ u  Obscene Productions a LP „Ťažký kov“ u My Sleeping Cat (2011).

Čo považuješ za doteraz najväčší úspech, ktorý ste s jednou či druhou kapelou dosiahli? Aké sú vaše najbližšie méty?
Pre mňa je najväčší úspech to, že po všetkých tých rokoch spolu dokážeme hrať, baviť sa, robiť nové albumy a chodiť hrávať koncerty. Pre mňa je toto ten najdôležitejší pocit z kapely, lebo ak by sa niečo z toho pokazilo, tak všetko prestane fungovať a je po kapelách. Zatiaľ máme v pláne nahrať a vydať nový album ČAD a odohrať pár koncertov. ČAD bude mať tento rok 20 rokov, tak to nejako dobre oslávime!

Na záver sa spýtam na kapelu IRON MAIDEN… Často som ťa registroval v ich tričkách. Je pre teba táto kapela niečim špeciálna?
Je. Ja vážne z duše neznášam heavy metal. Ide mi z toho hlavu roztrhnúť. Ale IRON MAIDEN, to je parada, nie? Ten ich imidž, logo, Eddie, Dickinson a Harris, tie divné rytmy, sóla a vrchol všetkého ešte ten ich špecifický zvuk, čo majú nie len na nahrávkach, ale aj na koncertoch. To všetko im tak dobre vyšlo a zapasovalo do seba, že ma to nemôže nebaviť…

Pišta Vandal (spev, gitara v ČAD a VANDALI) o Basii Noiseovne:
Keď od nás v roku 1998 odišiel basák, boli sme zmätení. Skúšali sme pár ľudí, no nebolo to ono. Buď nemali potrebné nadšenie, alebo neboli dobrými parťákmi. Nakoniec vravím ségre, „Baška počúvaj, už sa poznáme nejaké tie roky, zober basu, poď s nami hrať.“ A odvtedy to spolu ťaháme aj v kapele. Byť v takejto zostave má výhody – veľmi dobre sa poznáme, nesúťažíme, rešpektujeme sa. Máme spoločný cieľ – robiť muziku a mať pri tom pohodu, hrať koncerty. No viac ako koncerty nás bavia cesty na ne, čo sú vlastne výlety, pripravujeme si jedlo do auta, celé hodiny klábosíme. Veľa sa spolu smejeme a nepodrážame si nohy. Vždy som hovoril, že sme mohli mať ešte jedného súrodenca, ten by hral na bicie a mali by sme „vystaráno“. Niečo podobné sa však udialo spontánne, bubeník Valér Tornád je Baškin dlhoročný partner, takže je to tiež rodina. Mnoho súrodencov v našom veku už spolu nerozpráva, alebo sa stretávajú raz do roka. My sme spolu takmer každý deň a kryjeme si chrbát. Medzi nami, Baška je jeden z najobetavejších a najčírejších ľudí, akých som kedy stretol.

-Dodo Datel-
translation/preklad: Sára Psyché Porubcová

Official website
ČAD Facebook page
VANDALI Facebook page

About Dodo Datel

View all Posts

ROCK HARD SK/CZ magazine cooperator, PARAT magazine cooperator, vocalist and bass player of dark metal band GALADRIEL